Únava ho ničila, potreboval si na chvíľu oddýchnuť a vtedy to uvidel. Pred sebou mal hviezdu. Jasnú, žiarivú a krásnu hviezdu. Vedel, že pod ňou je cieľ.
Podišiel bližšie a pod tým jagavým majákom bola malá, utešená planétka a na nej sedelo dievča. Keď ho zbadala usmiala sa. Podišiel bližšie a či chcel či nechcel, musela sa usmievať aj on.
– Môžem si prisadnúť?
– Samozrejme, – usmiala sa ešte viac a prameň zlatých vlasov si jemne prehodila cez plece.
– Pozerala si sa na hviezdy, kým som prišiel? Je to veľmi romantické.
– Čo to znamená? – nikdy pred tým také slovo nepočula. Nemala od kiaľ vedieť, čo to znamená.
– Romantické?
– Áno, čo to je?
– Skúsim ti to vysvetliť, – na chvíľu sa zamyslel, nebola to vôbec ľahká úloha. – Založila si si niekedy oheň? Nemyslím, keď ti bola zima ale len tak.
– Áno, pravdaže, – odvetila, ako by to bola tá najsamozrejmejšia vec pod Slnkom.
– A prečo si to urobila? – pokračoval.
– Keď som sa doň pozrela, cítila som, akoby som už nikdy nemala byť sama. Napĺňal ma. Cítila som ho niekde vnútri, – položila si ruku na hruď.
Cestovateľ natiahol ruku a dotkol sa tej jej. Potom ju jemne posunul troška doľava a šepol:
– Tu?
– Áno, – tiež šepkala a hľadela mu do očí. Po chvíli prerušila ticho. – A to je tá romantika? Oheň vnútri ?
– Vieš, nejde len o oheň, romantika sa dá prejaviť rôzne.
– Ako ešte? – vyzvedala a bolo vidieť, že ju to veľmi zaujíma.
– Keby ti donesiem kvety alebo..., – na chvíľu sa zamyslel, – alebo ti zaspievam.
– Zaspievaj mi, – prosíkala.
– Dobre teda, – troška sa začervenal ale spustil. Bola to príjemná, melodická pieseň. Občas mal hlas nežný a sladký, inokedy mužne chrapľavý. Spieval o jej vlasoch a prstami po nich prešiel. Spieval o jej očiach a uprene do nich hľadel. Spieval o perách. O jej pekných perách o ktorých sníval tak dlho. Tak strašne dlho... Pieseň pomaly doznievala a dievača sa len usmievalo a jemne sa pohrávalo s vlasmi. Dospieval.
Vtom sa jej pozrel do očí opäť a spýtal sa:
– Tak? Pochopila si?
– Myslím, myslím, že áno. Romantika je to pričom sa cítim výnimočne však?
– Tak nejako. Keď si schopná urobiť pre toho druhého čokoľvek aby sa cítil rovnako ako ty, odmlčal sa a zahľadel sa na oblohu. – Pretože vďaka tomu sa ty cítiš tak ako sa cítiš.
– Ako si ma našiel? – spýtala sa po chvíli.
– Bude to znieť hlúpo, – sklopil zrak.
– Chcem to počuť.
– Sníval sa mi o tebe sen. Prisnilo sa mi, že tam niekde v diaľke, sedíš sama a čakáš a tak som sa dal na cestu. Trvalo mi to dlho, ja viem, ale stálo to za to, – pozeral na ňu a čakal na jej reakciu.
– To je veľmi, veľmi romantické, – usmiala sa a on tiež.
Jemne sa dotkol jej úsmevu a nahol sa k nej bližšie:
– Učíš sa rýchlo, – povedal to tak tichúčko, že to nemohol počuť nikto, len ona.
– Mám dobrého učiteľa, – šepla a tiež sa naklonila bližšie. Nebránilo im nič v tom aby sa začali bozkávať. Bozkávali sa snáď celú večnosť. Intenzívne a nežne...
Od vtedy boli stále spolu. Pozerali sa spolu na oheň. Inokedy ležali pod prikrývkou hviezd. Užívali si jasné rána aj ligotavé noci. A hlavne romantiku...